"Pocit, že my sme si niečo uchovali napriek niečomu či niekomu, je archaický. Dnes už neobstojí. My sme si neuchovali niečo, čo sme mali na začiatku a potom prišli zlí Maďari, Turci, Nemci, Rusi, Židia... pred ktorými sme s nasadením vlastných životov doniesli do tejto doby čosi, čo teraz ponúkame našim deťom, aby sa mali čo učiť. Nie my sme to vytvárali, ale sme to prijímali, dokonca dostávali. Keby sa urobil nejaký virtuálny röntgen, čo je "naše", možno by sme so zahanbením zistili, že je toho sotva pár percent. Ale to nesvedčí o našej malosti, lež veľkosti, lebo veľký národ dokáže prijímať. Malé národy dokážu iba odmietať, až ich vlastná malosť vyplieni. Keby sme dnes podrobili analýze slovenčinu, nájdeme v nej množstvo anglických, nemeckých, maďarských, latinských... výrazov. Nie je našou zásluhou ani to, že sme sa uchovali ako národ. No aká je to zásluha, že sme Slováci? Keby sme sa narodili iným matkám v inom jazykovom prostredí, tak by sme boli rovnako hrdí na to, že sme Španieli, Indovia, alebo Eskimáci. Byť príslušníkom nejakého národa nie je nijaká hodnota. Sme skompilovaní z mnohých elementov a nikto z nás nevie, kto bol napríklad náš 30. predok - aký to bol človek, akej rasy a národnosti. V každom Slovákovi je zaiste niečo z Maďara, Mongola, Tatára, starého Kelta, zo Škandinávca, aj z južana - každý je namiešaný mnohonásobným spôsobom. Preto sú smiešne čistky - kto z nás je pravý a najväčší Slovák."
Daniel Hevier, september 2009
0 x ofrflané:
Zverejnenie komentára